Hádzanie sa
o zem, krik a plač alebo prirodzený rešpekt dieťaťa k milujúcemu
rodičovi?
Hádzanie sa
o zem, krik a plač alebo prirodzený rešpekt dieťaťa k milujúcemu
rodičovi?
Dvaja škôlkari si obzerajú hračky v obchode.
V jednom momente si ich zavolajú mamy. Jeden z nich síce
s nespokojným výrazom v tvári, ale predsa ide k mame, ten druhý
protestuje krikom, plačom a neskôr aj hádzaním sa o zem.
V tomto konkrétnom prípade je láska rodičov
a prianie vychovať múdre a šikovné osobnosti v oboch prípadoch
rovnaká. Ale cesty a prístup sú rozdielne.
Obdobie vzdoru je možno tým obdobím, kedy dochádza
k benevolencii rodičov pri výchove detí. Toto obdobie približne medzi 2. a 3.
rokom života dieťaťa je síce normálne a patrí k jeho vývinu, ale nechať ho
bez stanovenia hraníc sa môže rodičom vypomstiť.
V našej spoločnosti po príchode trhovej ekonomiky,
internetu a sociálnych sieti sa k slovu dostáva antiautoritatívna
výchova. Niektorí ju označujú ako liberálnu, tiež benevolentnú , ktorá každé
obmedzovanie slobody detí hodnotí ako drastický zásah do psychického vývinu
detí. Odborníci tento spôsob výchovy však neodporúčajú.
Podobný benevolentný prístup, ktorý nastal
v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vo výchove, popísal aj Doc. PhDr.
Oldřich Matoušek. Aj vtedy s odstupom času táto eufória opadla
a k slovu sa začala dostávať prirodzená rodičovská autorita.
Veľké zmeny v posledných rokoch ovplyvnili rodičov
natoľko, že sami nevedia zaujať správny postoj k výchove detí.
Niektorí možno zažili tvrdú ruku autoritárskych rodičov,
preto sa to snažia u detí kompenzovať prílišnou slobodou, aby neutrpelo
ich sebavedomie a nezažili pocit úzkosti. Ale opak je pravdou. Prirodzená
autorita nie je to isté, ako byť autoritársky, t.j. sústreďovať vo svojich rukách moc a rozhodovať za iných, viesť k bezbrehej poslušnosti, bez možnosti vyjadriť svoj názor.
Rozlišujeme formálnu
a neformálnu autoritu (tiež prirodzená autorita)
Formálna autorita vyplýva z postavenia a funkcie,
čo v tomto prípade je rola rodiča a vychovávateľa. S odstupom
času, keď sa dieťa dostáva do predškolského veku, kedy sa objavuje „vedomie vlastného
ja“, si začínajú deti na veci vytvárať vlastný názor. Začína sa znižovať
formálna autorita a k slovu sa postupne dostáva prirodzená autorita,
ktorej základom je rešpektované a uznávané rodičovské správanie
a prístup. Táto autorita nie je postavená na sile a moci, ale
rešpektovaní a uznaní jedinečnej osobnosti dieťaťa.
Pokiaľ dieťa vyrastá vo vzťahu, kde nie sú jasne určené
hranice, ani hranice iných členov rodiny, nezíska vládu nad sebou samým. Je
potrebné si uvedomiť, že tieto deti sa nevedia ovládať, ale chcú ovládať
všetkých okolo seba. Nechcú sa prispôsobiť požiadavkám okolia
a v období dospievania sú neúctiví, impulzívni a odmietaví.
Autoritu deti potrebujú, a pravda je taká, že bez nej
chradnú. Dôvod je jednoduchý. Detstvo je prípravným obdobím pre dospelosť. Pokiaľ si dieťa v detstve
neosvojí pravidlá pre súžitie s inými, neskôr sa to už nemusí naučiť
a život potom prinesie zbytočné trápenie jemu a okoliu.
Toto tvrdenie podporujú psychológovia Henry Cloud
a John Townsend: „Vzorce správania,
ktoré si deti osvoja v prvých rokoch života určujú, ako budú žiť ako
dospelí. Pokiaľ má dospelý človek problém s dodržiavaním žiaducich hraníc,
potom si tento problém spravidla nesie už z detstva.“
Ak dieťa nebude poznať hranice svojho správania, môžu
v prvých školských rokoch im tieto hranice ukázať silnejší jedinci
v kolektíve, prísni učitelia alebo vychovávatelia. Môže to potom narušiť
ich sebavedomie. Dieťa potrebuje zažiť hranice vlastného správania, čo smie, čo
nesmie, akú má zodpovednosť a aké sú dôsledky.
Dôslednosť vo výchove
Ďalšou dôležitou úlohou je dôslednosť pri dodržiavaní
stanovených pravidiel, čo je časovo náročné a vyžaduje si skoro nadľudský
výkon. Nemôžeme dieťaťu povedať, aby si uložilo hračky, umylo ruky
a neskontrolovať to. V prípade, že to neurobilo, je potrebné to
dotiahnuť do konca, t.j. odkontrolovať, aby to nakoniec urobilo. Nedovoliť mu
hádzať hračky po inom dieťati a dohliadnuť, aby to nerobilo. Ak by sme to
neurobili, potom to celé stráca význam.
Samozrejme v tom, čo vyžadujeme, musíme byť sami
vzorom. V každodennom živote si potom umyjeme ruky, ak to vyžadujeme od
dieťaťa. Nevyjadrujeme sa vulgárne, ak nechceme, aby tak hovorilo. Udržiavame sami
poriadok, ak chceme, aby to robilo aj dieťa.
Musíme reálne vyžadovať stanovené pravidlá a
následne vyvodzovať dôsledky. Ak hrozíme nejakým následkom, musíme to
potom aj reálne uskutočniť, s ohľadom na vyspelosť a vek dieťaťa. Ide
pritom však viac o dôslednosť, ak chceme, aby dieťaťa zažilo dôsledok svojho
správania.
Čo tým získa dieťa?
Bude vedieť v živote rozlíšiť prirodzené autority od
falošných, inak v médiách populárnych, hoc mravne nevyspelých osobností.
Pokiaľ budeme pre svoje deti príkladom prirodzenej autority, budú svoje idoly
a falošné osobnosti konfrontovať s nami a tým sa na ne budú viac
dívať kriticky. Sami sa potom stanú prirodzenými autoritami vo svojom okolí.
Čo získa rodič
prirodzenou autoritou?
Prežije dospievanie svojich detí v pokojnejšej
atmosfére a vychová zrelú osobnosť. Pri malých deťoch sa fyzicky a psychicky úplne
nevyčerpá, pretože pri určitej požiadavke nebude musieť vždy všetko odôvodňovať
a vysvetľovať. Platí to hlavne v prípadoch, keď na to nebude čas
a priestor, pretože malé dieťa nevie vždy pochopiť logické dôvody určitej
požiadavky.
Typ na záver
Ak si chcete získať rešpekt detí, nezakrývajte svoje omyly
a chyby. Deti to aj tak zistia a potom stratíte body v ich
očiach. Priznajte omyly, budete vyzerať ľudský, so srdcom a deti to
poteší. Veď deti tých chýb urobia viac než dosť a tak im budete pripadať
sympatickejší ako nejaká bezchybná modla.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára